Aktuálne počasie

dnes, pondelok 22. 10. 2018
12 °C 0 °C
utorok 23. 10. 5/3 °C
streda 24. 10. 5/1 °C
štvrtok 25. 10. 8/7 °C

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

Mobilná aplikácia

logo Mobilná aplikácia

Google play

App Store

GDPR - osoba zodpovedná za ochranu osobných údajov

GDPR - osoba zodpovedná za ochranu osobných údajov:

BROS Computing, s.r.o. Miroslav Bros, brosland@brosland.eu

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Región Liptova

Horopis a geomorfologické pomery

Dolný Liptov má prevažne hornatý charakter, len vo východnej časti územia môžeme nájsť nižšie položenú Liptovskú kotlinu. Reliéf Liptovskej kotliny predstavuje jemne zvlnenú pahorkatinu rozčlenenú vodnými tokmi pritekajúcimi do kotliny z okolitých pohorí. Výnimkou je iba vrch Mních pri Ružomberku, tvorený na vápencoch a dolomitoch, ktorého južné svahy majú bralnatý charakter. Nízke Tatry sa tiahnu južnou časťou regiónu. Na území dolného Liptova majú Nízke Tatry najvyšší bod na vrchole Veľkej Chochule ( 1753 m ) v masíve Prašivej, ktorá je súčasne aj najvyšším vrcholom okresu Ružomberok. Z geologického hľadiska patria do skupiny jadrových pohorí. To znamená, že obsahujú jadro, vystupujúce na povrch v najvyšších častiach pohoria, ktoré je zložené z najodolnejších hornín - žúl a kryštalických bridlíc. Na obvode kryštalického jadra sú umiestnené obalové série menej odolných hornín - vápencov, dolomitiv a slieňovcov - tvoriace nižšie a členitejšie časti pohoria. Príkladom je časť Salatíny s najvyšším vrchom Salatín ( 1630 m ).


Stankovany trochu netradičneVeľká Fatra vypĺňa juhozápadnú časť popisovaného územia. Najvyšším vrcholom pohoria je Ostredok ( 1592 m ). Povrch Veľkej Fatry je veľmi pestrý, nápaditý, s veľkým množstvom vzácnych útvarov a početnýmí romantickými dolinami vytvorenými na vápencoch a dolomitoch. Týčia sa tu i ďaľšie známe vrchy ako napríklad Šíp pri Stankovanoch (1169 m) a Čebrať pri Ružomberku (1060 m). Najnižším miestom okresu je hladina rieky Váh pri obci Stankovany (430 m).


Chočské vrchy tvoria spojnicu medzi Západnými Tatrami a Veľkou Fatrou. Povrch pohoria je členitý, možno tu nájsť početné skalné bralá, hlboké krasové doliny kaňonovitého charakteru (Prosiecka dolina), vodopády a jaskyne. Chočským vrchom dominuje masív Choča s najvyšším vrchom pohoria Veľkým Chočom (1611 m).


Turisti z Ružomberka aj zo vzdialenejších oblastí často zaraďujú do svojho programu návštevu nevšedných prírodných útvarov, ktoré sú ľahko dosiahnuteľné pešo i na bicykli. V minulosti používali úzkokoľajnú železničku, ktorá viedla Revúckou dolinou do Korytnice. Žiaľ, železničku zrušili.


Skalné útvary

Skalné útvary, najmä bizardných tvarov, ako skalné veže či hríby priťahujú pozornosť návštevníkov, horolezcov. V okolí Ružomberka je niekoľko známych skalísk vytvorených zvetrávaním strednotriasových hornín, najčastejšie dolomitov a dolomitických vápencov. Návštevníkov známeho turistického a lyžiarskeho centra Malina upútajú bralá Haliny nad hotelom Halina. Zadné Haliny (nad Májekovou chatou) sú vytvorené v juhozápadnom svahu vrcholu Žľabiny. Vežovité formy sú tu vysoké až 40 m, sú však prevažne zalesnené, a preto aj menej navštevované. Predné Haliny, ktoré tvoria ešte niekoľko menších skupín, sú typické skôr zvislými stenami, vysokými až 60 m. Je tu prelezených viac ako 70 horolezeckých ciest rozličnej obťiažnosti. Návštevník Malina má možnosť vystúpiť na Haliny po značke priamo od hornej stanice kabínkovej lanovky Hrabovo - Maliné.


Iným známym skalným útvarom je Krkavá skala, vežovitý skalný útvar vo svahu Sidorova, ktorá má zo všetkých strán zvislé steny, vysoké 15 - 30 m.


Známym a ľahko dostupným útvarom je Jánošíkova päsť, chránený prírodný výtvor, 6 - 7 m vysoký hríbovitý skalný útvar priamo pri ceste z Likavky do Liskovej, v údolí vrchu Mních. V dolnej časti je zúžený, v hornej rozšírený v podobe zaťatej päste. K skalisku sa viažu rozličné povesti. Podobný, ale menší hríbovitý útvar je aj na opačnej strane Mnícha, nad Likavkou a zaujímavé bralá sú aj na Čebrati a v doline Kramariská v Choči.


Travertíny

Tieto najmladšie horniny často vznikajú pod našim zrakom vyzrážaním z minerálnych alebo ináč nasýtených prameňov. Zvyčajne sú pórovité, obsahujú skameneliny a využívajú sa aj ako dekoračný a stavebný kameň. Pramene, vytvárajúce travertíny, najčastejšie vyvierajú na hlbokých zlomoch. Jeden sa tiahne dolinou Revúcej a na ňom sa v minulosti vytvorila sústava travertínových kôp a terás. Najbližšie k Ružomberku leží Vlčia skala, v závere Trlenskej doliny, ktorou vedie cesta na Vlkolínec a to priamo popod chránený prírodný výtvor Doggerské skaly, súvrstvie, ktoré je významné zachovaním hornín s mikroskopickými skamenelinami - rádioláriami.


Južnejšie v doline Revúcej sú travertíny v doline Jazierce. Mohutnú travertínovú terasu tvorí mladý, málo spevnený travertín. Na jednotlivých travertínových balvanoch možno sledovať skamenelé odtlačky listov a ulít slimákov. Travertíny pokračujú smerom dovnútra doliny až po vyvieračku, ktorá v minulosti napájala sústavu unikátnych travertínových jazierok (odtiaľ názov doliny), nazývaných okná. Unikátny systém v čistej priezračnej vode nič nenarúšalo až do zachytenia vyvieračky do vodovodu. Potom všetko zarástlo a spustlo.


Jaskyne

Hoci okolie Ružomberka dodnes nemá sprístupnenú jaskyňu, tajomné podzemie sa v okolitých pohoriach predsa len otvára vchodmi do nesprístupnených jaskýň a priepastí. Zo známejších jaskyň je to najmä bludisko Liskovskej jaskyne. Vchod, či vlastne vchody (má ich 7!) do jaskyne sú dobre viditeľné vo východnom výbežku vrchu Mních, za obcou Lisková (v blízkosti je spomínaná Jánošíkova päsť). Jaskyňa vznikla pravdepodobne eróznou činnosťou bočného ramena Váhu, ktorý sa postupne zarezával do mäkšieho podložia Liptovskej kotliny. Podľa dnešných poznatkov bola jaskyňa osídlená v paleolite a neolite ľudom lužickej a púchovskej kultúry. Dľžka jaskyne je 2.1, km no návšteva bez jaskyniarov sa neodporúča.
Tento stručný opis okolia Ružomberka nemožno považovať za úplný. V okolitých pohoriach sa skrývajú ďaľšie, napr. vo Veľkej Fatre - na Šípe, na Havrane, Kečkách či vo vzdialenejších krasových tiesňavách, v Prosieckej, Kvačianskej alebo Ludrovskej doline.
 

 

Podnebie a klimatické pomery

Vzhľadom na polohu a veľkú výškovú členitosť je klíma regiónu veľmi rôznorodá. Najteplejšou časťou je Liptovská kotlina v okolí rieky Váh, ktorá patrí do miernej teplej klimatickej oblasti s priemernými ročnými teplotami 6 °C. Smerom k horám sa teplota znižuje a na vrcholových častiach pohorí klesá na hodnotu 2 až -30 °C. Územie je charakterizované nízkym počtom letných dní, ktorých priemerný počet za rok je v najteplejších častiach kotliny 30. Kotlinová poloha ovplyvňuje ročný chod zrážok, lebo Liptovská kotlina leží v zrážkovom tieni Veľkej Fatry a Chočských vrchov (zrážky zachytávajú na západných svahoch). Priemerný úhrn zrážok je 737 mm, najväčšie množstvo zrážok spadne v júli, pričom letné dažde sú sprevádzané často búrkami. Priemerný počet dní so zrážkami sa pohybuje okolo 110, smerom k horám stúpa až na 116 dní za rok. Snehová pokrývka trvá priemerne 130 dní, v pohoriach i 160 dní. Ročné priemery oblačnosti sa pohybujú v rozmedzí 63 - 65 %. Najväčšia oblačnosť je v zimných mesiacoch, najnižšia v septembri. Na území regiónu prevládajú západné vetry, zosilnené hlavne v úzkej doline rieky Váh na úseku Ružomberok - Stankovany. V severných častiach územia je významné i severné prúdenie (v severojužne orientovaných dolinách Chočských vrchov). V Liptovskej kotline sú časté teplotné inverzie a s tým súvisiace hmly, vyskytujúce sa hlavne v zimných mesiacoch.
 

 

Vodstvo

Práve cez zápasÚzemie dolného Liptova patrí do povodia rieky Váh. Pravostranné prítoky z Chočských vrchov sú menej bohaté na vodu ako oproti ležiace nízkotatranské a veľkofatranské. K Chočským prítokom patria potoky Teplianka a Turík. Od Ružomberka na západ sa z pravej strany do Váhu vlievajú ešte potoky Likavka a Komjaťanka. Z ľavej strany priberá Váh významnejšie potoky ako sú Sliačanka, Šťiavničianka, Ľubochnianka a rieka Revúca. Revúca odvodňuje preliačeninu Revúckeho podolia medzi Veľkou Fatrou a Nízkymi Tatrami. Prietok vodných tokov sa v priebehu roka mení. Najsuchším mesiacom je január (Váh - 19,4 m3/s), keď je väčšina zrážok viazaná vo forme snehu. Najvodnatejšie sú vodné toky v apríli (Váh - 67,6 m3/s). Za povodní, ešte pred vybudovaním vodného diela Liptovská Mara pri Liptovskom Mikuláši, sa prietok Váhu zvyšoval až na hodnotu 840 m3/s. V jarnom období sú pre vodákov splavné rieky Váh a Revúca.
Zo stojacich vôd prirodzeného charakteru treba spomenúť jazero Blatná, ktoré vzniklo zrútením skál a prehradením prítoku Ľubochnianky. Z umelých nádrží sú to tajchy v Turíckej doline, vodárenské nádrže Čutkovo, Hrabovo, rybníky v Liptovskom Michale a rybník Sliačik.
Dolný Liptov je bohatý na výskyt minerálnych prameňov. Ich prítomnosť sa vzťahuje hlavne do miest, kde sa spája kotlina s pohoriami. V doline Váhu sú známe minerálne pramene pri Stankovanoch a Ľubochni. Minerálne vody vyvierajú tiež na zlome ohraničujúcom z juhuChočské vrchy, v kúpeľoch Lúčky a z okolia Bešeňovej. Na zlome prebiehajúcom Liptovskou kotlinou a Nízkymi Tatrami sú známe pramene v Sliači, Ludrovej a Liptovskej Štiavnici. Najznámejšou minerálnou vodou dolného Liptova je Korytnická minerálna voda. Jej výskyt umožnil vybudovať miestne kúpele.
 

Rastlinstvo

V pôdnom kryte v kotlinách prevládajú hnedozeme, v pohoriach hnedé lesné pôdy a rendziny. Charakter krajiny výrazne dotvára druhové bohatstvo rastlinstva. Táto oblasť patrí k najzalesnejším na Slovensku. Najnižšie položené územia sa zväčša využívajú na poľnohospodárske účely (pestovanie zemiakov, obilnín a pod.), horské partie sú bohato pokryté najmä ihličnatými smrekovými lesmi, pôvodné bukové lesy nižších horských polôh sa zachovali len ojedinele. V najvyšších polohách smrečiny prechádzajú do kosodreviny a pásma hôľ. V bylinnom kryte sú nezriedkavé vzácne druhy, ktorých bohatosť a pestrosť sa vyskytuje najmä na vápencovom podklade. Mnohé lokality sú považované za prírodné botanické záhrady (vrcholová bašta Veľkého Choča). K najcharakteristickejším patria poniklec slovenský, prvosienka holá, horec Clusiov, šafran Heuffelov, veternica narcisokvetá, ľalia zlatohlavá, astra alpínska, plesnivec alpínsky a mnohé ďaľšie.

 

Živočíšstvo

Zvláštny živočíchVo vnútri regiónu dolného Liptova sa stretneme s bežnými druhmi žijúcimi v horskom a v podhorskom pásme Karpát. Z horských pásiem je na živočíšstvo najbohatšia severná časť Veľkej Fatry, najmä oblasť Ľubochnianskej doliny, v Nízkych Tatrách predovšetkým v oblasti Salatína. Celá oblasť sa vyznačuje veľkou pestrosťou hmyzu a motýľov. Plazy sú zastúpené menej. Na slnečných svahoch a skalách sa vyskytuje zmija a jašterica. Z kurovitých vtákov sa tu vyskytuje hlucháň, tetrov a jariabok. Z dravých vtákov je rozšírený jastrab obyčajný, myšiak hôrny a sokol sťahovavý. V potokoch a riekach žije veľa druhov rýb ako je pstruh potočný, lipeň, hlaváče, čereble a hlavátky. V súvislosti zo zlepšením čistoty vody vo Váhu možno priamo v Ružomberku obdivovať hlavátky pri neresení. Tým sa nemôže pýšiť žiadne iné mesto v strednej Európe. Z drobných cicavcov sú hojne zastúpené plch a veverica, z mäsožravcov líška a kuna. Pre krasové oblasti je charakteristické množstvo netopierov. Z väčších šeliem je rozšírený rys. Vo všetkých okolitých horstvách sa stále vyskytuje medveď hnedý. V poslednom čase sa do dolného Liptova vrátili i vlky. Z párnokopytníkov sa hojne vyskytujú diviak a jeleň karpatský.