Osada Federovo

Každý človek má nejaké obľúbené miesto. Niekto naň chodí často, niekto len občas a niektorí sa tam už aj nasťahovali. Sú aj takí, čo o tom mieste len snívajú a sú leniví zdvihnúť prdel a ísť tam, a robia tak za pomoci výhovoriek typu nemám na to prachy alebo čas. Ja svoje miesto navštevujem dvakrát za rok, vždy prvý májový týždeň a v októbri. A túto občasnosť ospravedlňujem tiež tými dvoma známymi výhovorkami.

Mám šťastie, že to moje miesto je na Slovensku, a tak si nemusím kupovať letenku, aby som sa tam dostala. Je to miesto opustené ľuďmi, nie Bohom, a tak tam chodím veľmi rada. Ide o starú 100-ročnú drevenicu uprostred lesa. Treba tam ísť hodinu a pol do kopca peši (so všetkými vecami na chrbte) a to je práve jedna z jej najväčších výhod. Keď zo seba zhodím to neviemkoľkokilové hovado a len sa tak porozhliadam navôkol, odpadne zo mňa všetok ten bordel, čo dnešný každodenný život prináša.

Kedysi tam bola celá osada, ale ľudia si drevenice postupne porozoberali a odniesli dole do dediny. Ostala tam len tá naša. Má dve miestnosti a pitvor. V každej izbe je pec. Keby ste sa rozhodli točiť tam film z roku 1900, nemuseli by ste ničím pohnúť. Našťastie tam nie je elektrina, takže pocit úplnej divočiny a zároveň, paradoxne, pocit úplného bezpečia si možno vychutnať naplno. Po vodu treba ísť dolu kopcom a potom s plnými "gagenami" (špeciálny federovský názov pre veľkú krhlu na vodu) zasa hore kopcom. Naokolo nie je nič, čo by narúšalo pocit, že sa človek vrátil v čase a na rozdiel od nejakej exkurzie po zámku toto miesto naozaj dýcha duchom. V okolí pobehujú medvede a vlky, vídavam ich stopy, ale našťastie som zatiaľ žiadneho nestretla. Mama, ktorá pochádza z dedinky Štefanová pod Rozsutcom, ma naučila ujúkať na skaly oproti drevenici. Keď tak urobím, som v inom svete, ozvena sa trikrát zopakuje a ja som spokojná.

Asi nemám dosť guráže na to, aby som sa tam nasťahovala, ale moje srdcové miesto to rozhodne je. Len keby ho furt nejakí idioti nevylamovali.